Daršan sa blížil ku koncu, pribiehali ešte poslední sévisti a organizátori, Gurudév zopäl ruky a na prekvapenie všetkých si nasadil mikrofón. Stáva sa to málokedy, no tentokrát k nám prehovoril druhý krát a spieval s nami. Spomínam si, ako musel zvukár prebehnúť popri Ňom a Gurudév za ním pozeral s takým pohľadom, kde si bol? Prečo si nebol na daršane? Vždy ma fascinuje, ako si pamätá každého jedného človeka, aj keď príde niekoľko stovák aj tisíce ľudí. Síce myseľ vie o Jeho veľkosti, aj tak vo svojej obmedzenosti nedokáže poňať toľko „zázračných“ faktov spojených s Ním. Jeho odchod z haly sprevádzal mocný spev a tleskot rúk do rytmu áratí. Ľudia už boli v inom móde, zabudli, kým sú v tomto svete, konečne na chvíľu iba boli.
Začala som v tichosti baliť všetko, čo som videla okolo seba, halu bolo treba do hodiny vypratať. Zvukár sa tešil, že mu pomáham, tak som sa ho popýtala, ako bolo na daršane a povedal, že nebol, že to nedal, ale minule bol. Usmiala som sa a vyrozprávala mu, čo som videla. Zvukár bol zarazený, prekvapený a vďačný, že som mu to povedala. Tiež som bola vďačná, že Gurudév takto aj cezo mňa opäť odohral jednu krásnu transformačnú hru. Postupne sme rozobrali celú sálu do posledného špendlíka. Dostali sme vegi hamburger, konečne sme sa všetci traja zase stretli, sadli do obrovských moderných nepohodlných hotelových kresiel a rozprávali si naše príbehy. Sévisti boli vyčerpaní, nevyspatí, vraj pripravovali sálu do pol šiestej rána. Bol čas ísť spať.
Mysleli sme, že náš jediný plán ráno je vypratať izby a odviezť našu priateľku späť do Ľubľany, kde mal byť večer satsang s Gurudžím, na ktorý sme samozrejme neboli pozvaní, bol iba pre Slovincov a v malých priestoroch. Mysleli sme si, že máme taký ten lenivý deň a užijeme si cestu pomalým tempom. Omyl! Majster svojich žiakov nenechá spať… musím sa smiať pri tejto spomienke. Počas balenia mi cinkla správa od chorvátskych muzikantov, že nás všetkých pozývajú do miestneho chrámu, kam by mal prísť o pár minút Gurudží. Vlastne tam už dávno mal byť. Zmena plánu, nahádzali sme všetko do auta hlava nehlava, nahodili navigáciu a našou jedinou výzvou bolo nájsť parkovanie v preplnených uličkách Splitu. Podarilo sa, dokonca veľmi blízko chrámu, čakalo na nás maličké zaprášené miesto pod nejakým činžiakom. Pred chrámom, či lepšie povedané chrámikom, stálo niekoľko ľudí, za presklenými stenami bolo počuť mohutný kírtan. Chvíľu sme čakali vonku, potom nás pustili ísť sa aspoň pozrieť a ukloniť. Vonku sa viedli rôzne debaty o zážitkoch s Gurudžím, o našich životoch, osobné príbehy, ktoré súviseli s Gurudžího milosťou a skúškami.
Chrám bol zasvätený Pánovi Nárásimhovi, bol nádherný, majestátny, ovalila ma okamžite silná energia, ktorú poznám z chrámov. Je tam, prítomný, určite potešený všetkými ľuďmi, spevom, čantovaním. Čakali sme dlho a ešte dlhšie. Asi po dvoch hodinách sme dostali správu, že Gurudží sa kúpe v mori, zasmiali sme sa a šli sa teda svorne najesť do blízkeho vegánskeho baru. A to musím povedať, že tento bar, resp. mini reštika bola absolútne famózna, úžasné jedlá, veľké porcie za skvelé ceny… O chvíľu bola celá zaplnená džavotom oddaných s tilakmi, v dhótí a sárí, obsluha bola nadšená a veľmi milá. Čas bežal, myseľ sa chcela zapínať a riešiť, že takto pôjdeme do Slovinska dosť neskoro, nestihneme ten satsang. Okamžite som sa rozosmiala na tej myšlienke, veď Gurudží je tu, aj On pôjde autom, musí prejsť tú istú trasu a síce áno, mohol by to urobiť zázračne rýchlo, ale vedeli sme, že Ho čaká ešte natáčanie interview. Upokojili sme sa a už len v pokoji odovzdane čakali ďalšiu hodinu a pol.
Medzitým sa chrám vyprázdnil, ľudia sa šli vyvetrať a my sme mohli spočinúť vnútri pri Jeho kresle a Nárasimhovi. Hudobníčky ma hneď zaúkolovali odohrať prvý kírtan po prestávke, Vitthala Vitthala, užila som si Ťa naplno. Ostali sme vnútri, Gurudév prichádzal, opäť pri mocnom speve Nárájena Nárájena. Postavil sa po ľavici Nárasimhu a ja som zrazu mala déja vu. Bolo to úplne ako v jednom mojom sne, kde sme boli v maličkom chráme, vyzeral skôr ako škôlka, plný farieb, presne ako tu, veľmi jednoduchý oltárik na stolíku pred nami, na ňom malý Nárasimha na štyroch, ako Bála-Krišna, s veľkou guľatou hlavou. Gurudží stál po Jeho ľavici, v bielom, zopäté ruky a niečo si ticho hovoril. Niečo sa mi nezdalo a chcela som napraviť múrti Nárásimhu, ako som sa Ho dotkla, zmäkol a ožil mi v rukách a začal škriekať. Okamžite som Ho pustila a zahanbene šla na miesto. Gurudží sa obzrel, opýtal sa, kto to bol, priznala som sa. Nič nepovedal, o chvíľu ma schytil za ruku a vybehol so mnou von smerujúc do ďalších chrámov, že aj tam ich ideme spolu oživovať. Sedela som na tej stoličke v Splite a srdce mi búšilo, čo to má znamenať? Čo si mi vtedy prišiel povedať? Mám ťa nasledovať? Chceš ma pri sebe? Uvedomila som si, že vlastne sa po daršane v Ľubľane chystáme na inauguráciu chrámu v Maďarsku, a tam sme boli doslova pozvaní Maďarmi. Čiže Ním. Moje myšlienky prerušil Gurudžího pohľad a smiech, vyzval ľudí, aby mu dali otázky. Po dvoch odpovediach nám z milosti doprial spievať s Ním a potom už nekompromisne musel skončiť a priestor sme museli hneď opustiť, malo tam byť ešte interview. Boli sme šťastní, dojatí, náš cieľ bol už teraz jasný a vôbec nie v pomalom tempe, rýchlo sme nasadli do auta a leteli najväčšou možnou rýchlosťou do Ľubľany.
Tentokrát sme boli štyria, v Splite sa k nám pridala jedna brahmačáriní a naše rozhovory sa tematicky točili okolo Bhagavad Gíty, prebrali sme celú šiestu kapitolu, do toho vkladali veľa príbehov, opäť sme sa riadne nasmiali, ale padli aj vážne debaty, dokonca sa dvihla vlna emócií a pocítili sme svoju ľudskú slabinu pre citlivé témy. V jednom momente nás predbiehalo veľké tmavé auto, ktoré vyzeralo úplne ako to, ktoré požičali pre Gurudžího. Aha, to by mohol byť Gurudží, vyhŕklo to zo mňa úplne spontánne a to, čo sa potom dialo, bolo čisté šialenstvo. Obidve ženy vzadu začali vykrikovať, ja s nimi, šliapla som na plyn a leteli sme rýchlosťou vetra. Upendra sa chytal za hlavu, že sme úplne šialené, čo tým získame, akurát tak pokutu. Bolo mi to zjavne jedno, napojila som sa na tento adrenalínový výstrel a o malú chvíľku sme pozerali do okien a hľadali v nich našu vytúženú tvár. Tak nič, neboli to oni, opäť povolená rýchlosť a už sa nenecháme vytrhnúť z tempa, na slovinskej skupine práve postli správu, že satsang nebude, pôjde sa iba rovno na večeru s Gurudžím. Netušili sme, kde je, pravdepodobne za nami, ale nedovolili sme si ani jednu zastávku. (pokračovanie nabudúce)
Ujjvala & Upendra
Kto je Paramahamsa Vishwananda
Súvisiace články:
Naše cesty za Gurudžím, časť 1