Vyrazili sme v piatok ráno, smer Ľubľana, workshop otvárania hlasu. Odtiaľ sme mali hneď ráno vyraziť do Chorvátska. Do poslednej chvíle sme nevedeli, či ideme a čo ďalej, bol to dlhý proces, kde sa ruka Gurudévu ukrýva za Jeho lílami. Kým sa mysle trápili nad tým, ako to všetko zaplatíme a či sme sa správne rozhodli, či sme predsa len nemali ísť so sanghou autobusom, naše srdcia nás jednoznačne viedli vpred, robili jasné rozhodnutia a keď už aj v Slovinsku po logickej úvahe chceli zrušiť celý náš workshop, povedali sme, že ideme, aj keby sme prerobili. Až na mieste sa ukázalo, že sme prešli touto „skúškou lásky“, pretože napokon prišlo dosť ľudí, workshop bol krásny, dojímavý, stretli sme krásne bytosti a naša cesta bola zaplatená. Ľubľanské centrum Bhakti Margy bolo veľmi milé, maličký priestor s Gurudžího kreslom a malým oltárom, nástroje, ozvučenie, vankúše… Cítili sme sa veľmi dobre, ako so svojimi. Pár sévistov pripravovalo veci na daršan.

Bolo dojímavé vidieť, s akou láskou sa oddaní pripravujú na svoj spev pred Gurudžím. Ich prvá pieseň na daršane… Nespeváci, aspoň doteraz. Ako im žiarili oči, keď počuli svoj vlastný hlas, ktorý sa začal otvárať a mali nádej, že sa Mu to bude páčiť, že bude potešený. Tá skromnosť a pokora v očiach ľudí, ktorí prekonali svoju hanblivosť alebo hrdosť a s odvahou sa do toho pustili.

Prespali sme u čerstvej oddanej, úžasnej žienke, ktorá mala jednu z najťažších úloh, variť pre Gurudžího. Našli sme ju, ako skúša nové recepty, zo všetkého sme museli ochutnať a okomentovať. Cítili sme Gurudžího prítomnosť, milosť, niekedy sme mali pocit, že ochutnáva spolu s nami a vyberá si – toto áno, toto nie… Viedol nám ruky, slová, činy. Ešte v ten večer niekomu zamiešal karty a tesne pred polnocou sme si našli správu s prosbou o ranný odvoz do Splitu. Vlastne sme sa ani nemohli z toho vyzuť, naša cesta bola jasne nasmerovaná. Skoro ráno sme naložili oddanú zo vzdialeného mesta, nespala celú noc a ani nedala vedieť doma, že ide a kam ide. Proste, jedna bláznivá oddaná, ako aj my. Cesta s ňou bol zážitok plný príbehov s Gurudžím, s oddanými, z kurzov, pútí, chrámov, osobného života. V jednom momente sme však spozorneli viac, a to keď hovorila o svojich cestách bez peňazí. Ako k tomu pristupuje, ako ju Gurudží „vyliečil“ z jej pochybností a strachov a opäť nám potvrdila, že my nie sme pánmi našej peňaženky a musíme sa naučiť viac dôverovať a odovzdať. Ticho sme počúvali a iba ďakovali. Podarí sa nám to? Bolo by to krásne, už to konečne prestať riešiť a iba sa odovzdať. Možno to znie jednoducho, ale nie je. Aspoň pre nás nie. Lenže práve posledné mesiace aj nám jasne ukazoval, že ak nás On niekam volá a naše srdce to cíti, počuje, On sám zariadi, že sa tam dostaneme a nemusíme mať strach… proste to všetko šlo úplne inak, ako by sme mohli my sami plánovať.

„…všetci spievali Nárájená Nárájená, pohľady upreté na presklené otváracie dvere, z ktorých sa hrnuli cestujúci a s udivením sledovali toto ‚divadlo‘.“

Chvíľu rozjímania o tej krásnej predstave bezstresového nasledovania nášho milovaného Gurudévu prerušila čisto pozemská poznámka na ubytovanie. Áno, treba sa uzemniť a prakticky riešiť, kde bude oddaná bývať. Napadlo nám, že by mohla spať v našom apartmáne, je dosť veľký, možno zavoláme domácim… V tom návale zmien a udalostí sme si uvedomili, že sami nevieme, ako je to s naším ubytovaním. Otvorila som teda emaily a s pobavením čítala, že naše ubytovanie bolo z neznámych príčin zrušené, rezervačný portál sa ospravedlňuje a ponúka nám iné. Nemáme záujem. Je to totiž príležitosť pohľadať niečo pre troch. A tu sa opäť ukázala Jeho milosť, ten „zlatý moment“. Našli sme ešte lepšie ubytovanie, lacnejšie a bližšie k daršanovej hale, iba 10min chôdze. Spokojne sme si vydýchli a zamerali pozornosť na cieľ našej cesty, od ktorého nás delilo už len pár kilometrov. O chvíľu Ho uvidíme… teda, ak to stihneme. Nikde na oblohe sme nevideli žiadne lietadlo, mali sme nádej, že prídeme načas. Vleteli sme na letiskový „Kiss and go“ parking, okolo nás iní oddaní v rovnakom šialenstve odignorovali tento fakt a bežali sme do haly. Veľká skupinka ľudí hlavne z Chorvátska, Slovinska a pár iných krajín, všetkých sme nepoznali, no aj tak nás zahrnuli objatiami a vysmiatymi pohľadmi a pozdravmi. Hudobníci už hrali, bubnovali, všetci spievali Nárájena Nárájena, pohľady upreté na presklené otváracie dvere, z ktorých sa hrnuli cestujúci a s udivením sledovali toto „divadlo“. Gurudév zrejme čakal na posledných oneskorencov, po pol hodine sa totiž zrazu zdvihla vlna nadšenia, niekto Ho uvidel ďaleko za dverami a spev zosilnel, mobily vyskočili nad hlavy, privítací tím nervózne zapaľoval vonné tyčinky a áratí lampu, girlanda honosne visela vo vytrasených spotených rukách. Napriek predchádzajúcim odporúčaniam ostať stáť sme sa mnohí vrhli na zem a Jeho nádherná postava, úsmev, čierne kučery vzadu stiahnuté, Jeho tmavé hlboké oči a svietivý tilak sa pred očami celého letiska ukázali v plnej kráse. Náš Gurudév, náš… a my Jeho… nasledovali sme Ho až do auta, ja som po celý čas natáčala a fotila, čo sa dalo. Pár rozhovorov s oddanými, organizátormi a už som len pozorovala, ako mi odchádza pred očami. Nechcela som tomu veriť, čo sa vo mne dialo. Privítala som Ho a už odchádza. Moje telo sa naplnilo silnou túžbou chytiť Ho a nepustiť, oči sa naliali slzami a už sa to nedalo zastaviť. Nedokázala som ďalej šoférovať, iba sa udržať a tešiť na večer. Čo bude vlastne večer? To nikto nevedel. 

„Boli sme už zvyknutí na takéto zmeny, vedeli sme, že nesmieme upustiť od nášho zamerania, nesmieme sa nechať odradiť, ak ide o Neho.“ 

V Splite bol naplánovaný satsang, ktorý bol beznádejne vypredaný. My sme lístky nemali, no ostali sme tam, možno uvidíme Gurudžího, ako vchádza a, ktovie, možno sa všetko zmení a napokon nás pustia dnu. Boli sme už zvyknutí na takéto zmeny, vedeli sme, že nesmieme upustiť od nášho zamerania, nesmieme sa nechať odradiť, ak ide o Neho. Tak aj bolo. Po dlhšom čakaní sme sa všetci ocitli vnútri malej divadelnej sály, potom opäť von, opäť dnu a von, a dnu, až sa to celé utriaslo a Upendra sa stratil v sále, mňa usadili niekde na schody, odkiaľ som videla, ako prichádza – v modrom, ako nebo s hviezdami. Vzduch sa zmenil, dych sa zmenil, tep sa zmenil. Oči opäť plné sĺz a tiché vzlykanie ma stiahli hlbšie do seba, chcela som sa schovať a iba malou kľúčovou dierkou Ho pozorovať. Gurudév sa posadil s nádherným pohľadom a úsmevom. Počúvala som kírtan, slová ambasádora, plné úcty k nášmu milovanému, hovoril tak krásne, zrozumiteľne a zaujímavo, videla som, ako sa tomu teší. On sa teší… pozorujem, ako mi to robí dobre. A vtedy zalial sálu Jeho božský hlas a ak som dovtedy vnímala mysľou, tu som sa už ocitla niekde v prúde, ako krvinka som vletela z tepny do srdca a to ma premiešavalo, stláčalo a vypudzovalo do ciev. Aj keby som chcela, nemohla som sa zastaviť, prúd bol tak silný, odovzdane som sa nechala unášať Jeho veľkým božským riečiskom Lásky. Sem tam moje telo, zmysly a myseľ narazili na okolitý rozruch premiestňujúcich sa ľudí. No oči a uši ostali s Ním. 

„Každý Ho chcel vidieť, každý chcel zachytiť Jeho blažený výraz, keď spieval Vitthala Jéré… Jeho ruky sa dvíhali k nebesiam a otvárali k nám portál Božej prítomnosti, explodujúcej energie lásky. Usmieval sa.“

Satsang skončil a Gurudév začal spievať. Celá sála začala spievať s Ním, ľudia vstávali zo sedadiel, niektorí výskali, iní plakali, niektorí nechápavo pozerali na ostatných, no ich ústa sa samé krivili do úsmevov. Každý Ho chcel vidieť, každý chcel zachytiť Jeho blažený výraz, keď spieval Vitthala Jéré… Jeho ruky sa dvíhali k nebesiam a otvárali k nám portál Božej prítomnosti, explodujúcej energie lásky. Usmieval sa. Bol šťastný. Ľudia boli úžasne prepojení a uvoľnení, strhli aj nových hostí, ktorí nikdy predtým nezažili prítomnosť gurua a jeho oddaných. Balkánska nátura a energia sa Mu páčila, pridal ešte jednu pieseň. A potom to stíchlo. Zopäl ruky, Džai Gurudév, a rozlúčil sa. Niektorí ľudia sa hrnuli von, aby Ho ešte zachytili pohľadom, no väčšina z nás sme boli zakliesnení v útrobách divadelných sedadiel, schodíkov a netrpezlivých nôh. Oprela som hlavu o stenu, zavrela oči a ticho preciťovala to všetko, čo sa práve dialo. Predstavovala som si, ako kráča dolu schodmi, ako sa usmieva a rozpráva s ľuďmi okolo. Vo dverách sme dostali malý koláčik, požehnaný Gurudžím. Prikladali sme si ho na srdce, vymieňali si dojaté úsmevy a pomaly kráčali k autu cez staré mesto Splitu. Sľúbili sme pomoc v daršanovej hale, takže náš večer sa ešte nekončil. Rozmiestňovať stoličky, dumať, ako to urobiť, aby sa tam zmestilo o 100 ľudí viac. Každý, kto mohol, prišiel pomáhať, až z toho bol nakoniec veľký chaos a ja som to nezvládla, čakať na pokyny, ktoré sa stále menili a aj tak sa muselo čakať na iných ľudí. Ani naša priateľka to už nedávala, bola vyčerpaná, odišli sme na ubytko.

Náš apartmán bol nad očakávania, výhľad na more, na plážičky, veľký priestor ocenila hlavne naša priateľka. Navarili sme si, najedli sa na terase a ticho rozjímali nad tým všetkým, čo sme zažívali a čo sme ešte mali zažiť. Ráno bolo tiché, pokojné, more nás volalo, vybrali sme sa teda s Upendrom odcvičiť si rannú kriju na pláž. Na pláži bolo čisto, ticho, nikde nikto, sem tam v diaľke ľudia so psami. Uši pohltil šum jemnučkých vlniek, aj more malo nedeľu. Zavrela som oči, tri krát óm a volala som Ho. Tak sme tu. Pri mori, ako som túžila byť. Veď Ty vieš, hovorila som Ti, že potrebujem more, ale nechcem tam ísť bez Teba. A teraz sme tu spolu. Zalievalo ma šťastie a vďaka za to, ako to celé zariadil, ako mi splnil moje vnútorné želanie. Óm Namó Nárájenája a odovzdanie sa kriji. Daršan mal začať o pár hodín, mali sme dostatok času dať si neskoré výživné raňajky, vedeli sme, že zvyšok dňa už jesť nebudeme, možno večer po všetkom. Príprava bola iná ako na predošlý deň. Mali sme sa totiž postaviť priamo pred Neho, pozerať Mu do Jeho nádherných očí.

„Moja duša tancovala s Bohom a od šťastia a radosti plakala.“

Byť na daršane vo dvojici má svoju výhodu, ste tam dva krát dlhšie. Každá sekunda navyše je balzamom pre dušu, ohňom spaľujúcim naše ego, božským nektárom bez času a priestoru, iba bod v prítomnosti. Tentokrát sme stáli pred Ním štyria, nový systém… iba som ďakovala a ďakovala. Chvíľu som pozorovala svoje myšlienky, či tam niečo je, čo by stálo za prosbu, sústredenie, no nič tam nebolo, iba ticho, vďaka a radosť z nášho stretnutia. Pozrel najskôr do očí Upendrovi, hlboký nekonečný všeprestupujúci pohľad, potom do mojich s rovnakou intenzitou a nakoniec nám obom daroval prekrásny úsmev a už sa venoval ďalšiemu. Dva kroky dozadu a hodili sme sa na zem. Hodili, pretože o pomalom jemnom klaňaní sa určite nedá hovoriť. Kráčali sme smerom ku stolíku, kde sme dostali do rúk malý darček, požehnaný cukrík, lupienok a lístok s citátom. Cítila som, ako sa mi tlačia slzy do očí a preniká mnou silný prúd energie, musela som sa rýchlo dostaviť na moje miesto a „rozložiť“ sa do svojho ticha. Bola som iba ja a On. Moja duša tancovala s Bohom a od šťastia a radosti plakala.

Ujjvala & Upendra

KTO JE PARAMAHAMSA VISHWANANDA