Hovoríme o stave bez vedomia a Šiva predstavuje tento stav bez vedomia. Keď sa na neho pozrieme, je vždy v hlbokej meditácii, nie? Niekto, kto je bez myšlienok, kto nemá myseľ, o kom by mal meditovať? Medituje na Šríman Nárájenu. Preto sa Pán Šiva nazýva Hari Púrna Bhakta Šiva, čo znamená najvyšší oddaný Pánovi. Bhagaván Šiva a Šríman Nárájena majú spolu veľký vzťah. Existuje verš, ktorý hovorí „vaiṣṇavānāṁ yathā śambhuḥ“, čo znamená, že Pán Šiva je najväčší vaišnava. Veľmi často si ľudia môžu myslieť, že sme vaišnavovia a pýtajú sa, prečo tu máme toto veľké božstvo Pána Šankaru. Prečo oslavujeme Šivarátri?

Sám Krišna povedal: „Tí, ktorí sú oddaní mojim oddaným, sú mi najdrahší.“ Bhagaván Šiva symbolizuje úplne odovzdanú myseľ, myseľ, ktorá je vždy zameraná na najvyššiu skutočnosť. Práve na ňu vyzýva ľudí, aby sa sústredili. Nesústreďuje sa na prázdnotu, o ktorej mnohí ľudia premýšľajú. Sústreďuje sa na Najvyššieho Pána. To je najvyššia skutočnosť, na ktorú sa má myseľ sústrediť. Je to pripomienka, že aj keď ju prekročíme, vždy v nej zostane kúsok našej mysle. Odovzdaná myseľ je polmesiac na hlave a táto myseľ je zameraná len na nohy samotného Pána.

Šríman Nárájena a Bhagaván Šiva majú veľký a dôverný vzťah. Vždy, keď Pán zostúpi na Zem, Pán Šiva vždy túži prísť tiež, buď aby dostal Jeho požehnanie, alebo aby sa manifestoval a slúžil Mu. Podobne ako keď prišiel v podobe Rámu, Pán Šiva prišiel v podobe Hanumana.

Existuje krásny príbeh, keď sa Pán Krišna vtelil. Kamsa poslal mnoho démonov, aby zabili Pána Krišnu, ale veľmi sa mu to nepodarilo. Po 12 dňoch sa Pán Šiva rozhodol: „Mal by som zostúpiť. Nestáva sa často, aby sa na Zemi inkarnoval sám Najvyšší najvyšší Pán, takže musím mať Jeho daršan. Musím ísť, aby som Ho videl.“

Rozhodol sa: „Dobre, ak pôjdem tak, ako som, každý ma spozná.“ Bolo by zrejmé, že Pán Šiva opustil Kailáš, aby získal daršan od Pána Krišnu. Prijal podobu brahmana, ale necítil sa z toho príliš šťastný. Aj keď sa preobliekol za brahmana, povedal: „On je Najvyšší Pán a vie, kto som. Dovoľte mi ísť a uctievať Ho takého, aký som, ako vyzerám.“

Objavil sa pred domom Nandy a Jašódy a požiadal o almužnu. Žiadal o almužnu a matka Jašóda samozrejme prišla: „Dám ti ryžu, dám ti všetko, čo potrebuješ.“ Pán Šiva povedal: „Ja nič nechcem. Moja žena je Annapúrna, mám jej dosť. Ona ma dostatočne živí. Chcem len jednu vec. Chcem vidieť tvojho syna.“

Keď to počula, matka Jašóda povedala: „To nie je možné. Je malý a ja Ho nechcem vynášať von.“ V duchu si myslela, že prišlo veľa démonov a pokúsili sa jej dieťa zabiť. Vďaka božskej prezieravosti nevedela, že On je sám Najvyšší Pán, a tak bola v bezpečí.

Pán Šiva opäť povedal: „Nechcem nič. Chcem len tvoje dieťa. Chcem len zahliadnuť tvoje dieťa.“

Predstavte si, že niekto na vás tak nalieha, že mu poviete nie, a potom príde pred vás ten človek, ktorý má okolo krku hada, matné vlasy, celý biely a pokrytý popolom — som si istý, že by ste mu svoje dieťa s radosťou neukázali. Napriek tomu, že Ho niekoľkokrát požiadal, odmietla.

Keď má oddaný v sebe túžbu, tú silnú túžbu, nie po svete, nie po máji, ale silnú túžbu vidieť Pána, ako ho môže odmietnuť? Samozrejme, Pán je niekedy tiež veľmi zradný. Rád skúša svojich oddaných, pretože rád z nich robí svoj predmet všetkého? Chcel vyskúšať Pána Šivu: „Ako dlho ma chceš? Budeš sa jednoducho rozčuľovať a odídeš? Alebo bez ohľadu na to, čo sa stane, budeš chcieť iba mňa?“

Pán Šiva povedal Jašóde: „Matka, odopieraš mi daršan. Hneď teraz odchádzam, ale neskôr ma zavoláš.“

Vo chvíli, keď Pán Šiva odišiel, malý Krišna začal neprestajne plakať. Vidíš, aj On zlyhal. Keď má niekto voči Nemu takú oddanosť, dokonca aj Najvyšší Pán, tak najvyšší, ako len môže byť, zlyháva pred bhakti Pána Šivu. Napriek tomu, že vyskúšala všetko, malý Krišna neprestával plakať.

Tak ako oddaný hlboko túži po Pánovi, aj Pán hlboko túži po svojom oddanom. Najprv Pán povedal: „Dobre, budem ťa skúšať,“ a potom oddaný povedal: „Aj ja ťa budem skúšať.“ Ale nie rovnakým spôsobom. Keď Pán skúša, vždy stojí pri vás. Ale keď má oddaný túžbu a povie: „Dobre, si môj. Budem hrať hru, ktorú so mnou hráš. Ty po mne túžiš. Aj ja po Tebe túžim. Chceš ma držať ďalej? Dobre, fajn, pôjdem preč.“

K matke Jašóde prišla sakhi — samotná Párvatí v prestrojení za starú dámu menom Lalita. Povedala: „Pamätáš si, ako som išla na púť do Kailáša? Povedala som ti o veľkom jogínovi, ktorého som stretla.“

Je zvláštne, že ani Jašódá nedokázala rozpoznať Pána Šivu. Pán Šiva prišiel so všetkými svojimi atribútmi: trišula v ruke, matné vlasy, polmesiac na hlave, presne tak, ako ho vidíte, ale Jašódá ho nemohla vidieť, nemohla ho rozpoznať ako Pána Šivu. Prečo? Pretože bola taká pohltená do vátsalja-bhávy, tej sladkosti rodičovskej lásky k dieťaťu, že pre ňu bolo veľmi ťažké vnímať pred sebou Pána Šivu. Keď Parvati prišla v podobe Lality a povedala: „Určite si niekoho nechala odísť z domu s prázdnymi rukami.“

Podľa hinduistickej tradície by ste nikdy nemali nechať odísť niekoho, kto prišiel požiadať o almužnu, s prázdnymi rukami. „Myslím si, že práve to vám dieťa pripomína tým, že robí tento čin.“

Jašódá povedala: „Áno, bol tu ten baba.“ Opísala, ako vyzeral, a potom, samozrejme, matka Párvatí išla hľadať Šivu. Sedel na brehu Jamuny a čakal, kým ho Pán zavolá.

Keď nakoniec prišiel, Jašódá odovzdala malého Krišnu Pánovi Šivovi. V okamihu, keď držal malého Krišnu, Krišna prestal plakať. Začal sa s Pánom Šivom hrať, smiať a usmievať. Pre Jašódu bolo zvláštne to vidieť a vtedy sa jej uľavilo. Cítila, že je to požehnanie, ktoré tento sadhu dáva Pánovi Krišnovi. Samozrejme, v matkiných očiach je stále dieťaťom. Povedala sadhuovi, Pánovi Šivovi: „Nemôžeš ísť domov s prázdnymi rukami. Dám ti trochu masla.“ Šivovi čosi zacvaklo v mysli: „Ach, áno, Parvati chcela prísť, ale kvôli ceste povedala, že jej mám priniesť trochu masla z Vradža.“

Povedal: „Dobre, prinesiem ho,“ ale Šiva bol po stretnutí s Pánom Krišnom v takej extáze, že myslel len na Krišnu. Krišna tak veľmi miluje maslo, že cestou na Kailáš, bez toho, aby si to uvedomil, Pán Šiva zjedol všetko maslo.

Po návrate domov sa Párvatí spýtala: „Kde je moje maslo?“ Podal Párvatí hrniec a vtedy si uvedomil: „Ups, nie je v ňom žiadne maslo. Zjedol som ho.“ Párvatí sa veľmi rozrušila, ale keďže bol v hlbokej extáze a neuvedomoval si, čo robí, milosrdný Pán sám naplnil hrniec, aby si Matka Párvatí mohla tiež vychutnať túto blaženosť.

Toto je len jeden prípad. Samozrejme, poznáte príbeh, keď sa odohrala Mahá-rása, ako sa Pán Šiva zamaskoval a vzal na seba podobu gópí, ale bol taký obrovský a svalnatý, ako by ste to skryli? Aj keby mal na sebe sárí, bolo by to vidieť!

Prišiel a Pán Krišna Ho prijal. Dokonca ani Balarámu, Svojho vlastného brata, neprijal. Ale Šivu prijal. Taký je vzťah medzi nimi. Taká je jednobodová oddanosť.

Ľudia hovoria: „Áno, milujem ťa, Bože. Ty si moje všetko.“ Ale nie je to pravda. Tvoje „všetko”, vždy sa sústreďuješ len na veci, ktoré sú ti milé. To je to, čo milujete. Samozrejme, hovoríte, že milujete Boha, pretože to musia hovoriť ľudia, ale tá intenzívna túžba po Ňom, tak ako po Ňom túžia svätí, ako po Ňom túžia skutoční oddaní Pána, to je to, čo robí Pána viditeľným pre Jeho oddaných.

Šrímad Bhágavatam, 12.13.16

nimna-gānāṁ yathā gaṅgā
devānām acyuto yathā |
vaiṣṇavānāṁ yathā śambhuḥ
purāṇānām idam tathā ||

Tak ako je Ganga najväčšia zo všetkých riek, Pán Ačjuta najvyšší medzi božstvami a Pán Šiva najväčší z vaišnavov, tak je Šrímad Bhágavatam najväčšiou zo všetkých purán.