Cesta k Bohu je ako cesta do vysokých hôr, keď si stanovíte cieľ veľmi vysoko. Najprv idete autom alebo vlakom z mesta bližšie k cieľu, potom začnete kráčať po rovinke a potom… potom to začne. Najprv ešte plný síl, pociťujete len miernu námahu, ale neskôr, zaliati potom, to začína byť ozajstnou výzvou. Strmý kopec, ťažký batoh, zima alebo vietor, teplo niekedy strach z medveďa za najbližším stromom. Veľmi podobne môže vyzerať duchovná cesta. Človek nevládze, chce sa vrátiť, má pocit že v jeho úsilí mu nikto nerozumie… a ešte ten medveď.
Myslím, že každý z nás sa občas dostane do bodu, kedy si kladie otázku, aký má život zmysel? Čo mám robiť, aby som sa dostal z problémov? Prečo sa mi to deje, kde robím chybu? Pýta sa človek, ktorý je schopný v krízových situáciách spochybniť úplne všetko, bez prijatia zodpovednosti za svoj život. A tu niekde v podobnom myšlienkovom chaose do môjho života vstúpil Gurudží, skrz priateľov mi podal ruku a chvíľu niesol batoh, ukázal mi, čo z neho môžem vyhodiť a čo mi ešte treba na cestu. Odhalil identitu medveďa…
„Byť na duchovnej ceste neznamená, že už nikdy neurobíme žiadnu chybu.“
Kráčať a držať sa učenia alebo inšpirácie „Len milovať“ nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Zvyčajne sme plní lásky, keď svet a ľudia idú a myslia v súlade s našimi presvedčeniami, ale stačí jedno vybočenie z nášho názorového rozhrania, princípov či potrieb a harmónia je preč. Byť na duchovnej ceste neznamená, že už nikdy neurobíme žiadnu chybu. Veríme v Boha a neustále popritom dokážeme zlyhávať, niekedy opakujeme dokola tie isté omyly a niekedy vytvoríme úplne nové. Milovať Boha neznamená, že z noci do rána budeme bez viny. Viera nám však dáva nádej, že za všetkým úsilím a nepodarkami každodenných zlyhaní či rozhodnutí príde vyslobodenie. Duchovná cesta znamená prehrabávať sa nekonečnými nánosmi vzorcov správaní či „hriechov“.
Duchovná prax je ako nekonečná práca. Tu sa mi vynára obraz panáčika, ktorý naberie vrchovato lopatu bordelom, len ju nie je kam vysypať. Po kolená v špine bez fúrika… Vtedy vďaka viere a modlitbe prichádza Božia milosť, ktorá nánosy vezme a transformuje… Jediné, čo musíme, je vytrvať…
„…vďaka viere a modlitbe prichádza Božia milosť…“
Mne viera do života navracia pokoj, i keď nie vždy všetkému rozumiem, učím sa dôverovať a pripomínať si, že niektoré súvislosti teraz nevidím. Ukotvila vo mne nádej, že raz sa tým všetkým prekopem a ešte to môžem robiť s láskou a modlitbou v srdci.
Raz v noci som sa modlila, poznáte to, občas sa to podarí, že ste v úplnom bezhraničnom tichu zamrznutí, ale vnútorne pohnutí. Pýtala som sa Boha, či ma miluje, že ako to vyzerá, keď ma miluje. Ako to vlastne vyzerá, keď miluje Boh? Naozaj ma miluje? Je naozaj pri mne? Načúva? Počuje moje myšlienky. Vie o mne všetko? Naozaj ma nesúdi? Miluje ma? Noc šumela svojimi tmavými tajomstvami. Vtedy niečo buchlo v kúpeľni. Bola polnoc a tma. Fúúú, hneď som videla všade duchov. Hovorím si, muselo asi spadnúť vypraté oblečenie zo šnúry. Prekonala som strach a tiesnivé ticho a prešla som do kúpeľne. A naozaj, spadla moja mikina. Tmavomodrá,… na ktorej je veľkými modrými písmenami cez celú hruď vyšité slovo: LOVE…
Blízkosť alebo vzdialenosť Boha sa nemeria v kilometroch, ani metroch…pretože On nie je vzdialený a od nás oddelený… je v nás a pri nás práve tu a teraz. A bez Neho by život nemal zmysel.
S láskou
Amodinidasi
Tiež vás môže zaujímať: Kto je Boh?