„Buďte na mieste, kde vás Boh umiestnil a konajte svoje povinnosti s láskou.“
Paramahamsa Vishwananda
Som matka troch detí. Moja najstaršia dcéra žije v Prahe, kde študuje. No, ale nebolo to vždy tak. Neviditeľné božské nitky ju poťahali chvíľku na miesta, kde netúžila byť, až ju priviedli k vytúženému životu. Ako to bolo?
Dcéra bola vždy veľmi úspešná. Urobila každú skúšku, už na strednej škole oplývala výraznými jazykovými schopnosťami. Bola prijatá aj na vysokú školu, ale nebola spokojná. Tak sa rozhodla zmeniť odbor. A tu to začína.
Na prijímacie pohovory sa pripravovala naozaj svedomito. Ja, aj keď som jej verila, som sa neprestajne modlila k Bohu, nech je výsledok taký, aby bol pre ňu najlepší, nech už je akýkoľvek. Testy spravila podľa jej úsudku vynikajúco, nikto teda neočakával iný výsledok ako prijatie na školu. Ale, človek mieni, Boh mení.
Prišlo tvrdé rozhodnutie, nebola prijatá. V sekunde sa jej zrútil svet. Nastalo obdobie smútku a depresie. Predstava, že bude celý život robiť niekde v kaviarni bola veľmi zúfalá. Prešlo leto, prázdniny doma a vrátila sa do Prahy, kde mala brigádu. Bola veľmi smutná, takmer bez nádeje na svetlé dni.
Noc pred odchodom sa jej prisnil sen, v ktorom jej niekto dal plnú hrsť diamantov, že sú jej, má si ich zobrať. Vraj sú pre ňu prichystané. Bol to krásny sen, ale realita bola opäť smutná.
Deň pred jej odchodom sme si spolu urobili kávu. Ako som dopíjala svoju tureckú kávu, zrak mi mimovoľne padol na spodok šálky a tam bolo nádherné veľké súmerné srdiečko. Nikdy pred tým som nič podobné v káve nevidela. V tom momente som vedela, že je naozaj dobre. Že je všetko v najlepšom poriadku a máme len dôverovať.
Šok bol ešte väčší, keď dcéra vo svojej tureckej káve, ktorú si urobila ďalší deň mala také isté, len o čosi menšie srdiečko. To už bolo veľa náhod naraz. Zostali sme v nemom úžase a nastal taký posvätný tichý okamih. Okamih plný otázok a tichých jemných odpovedí, okamih plný dôvery a pokoja. Posvätný okamih pominul, rozlúčili sme sa a ona v smútku a beznádeji odišla do „neznáma“, do života, ktorý si nevedela predstaviť.
Na druhý deň prišiel za ňou v práci kamarát, s ktorým má len taký kamarátsky vzťah, že sa iba občas rozprávajú, ak sa náhodne stretnú. A tento kamarát jej dal strieborný prsteň, ktorý bol vytvarovaný do tvaru ÓM. Povedal, že to len tak. Veľmi zvláštne. Na to o hodinu jej volali zo študijného oddelenia, vraj je prijatá! Zle zrátali výsledky a po kontrole zistili, že testy spravila vynikajúco.
Toľko znamení , toľko pomoci, toľko opatery je v každej životnej situácii. Načo vlastne pochybujem? Vždy je najlepšie ako môže byť. Nech už sa nám to javí akokoľvek. Máme byť skrátka tam, kde sme a s láskou prijímať, s láskou dávať. Bola to lekcia pre nás všetkých. Dcére bolo trošku skresané ego, bolo jej ukázané, že naozaj nezmôže nič vlastnou vôľou, ak to nie je v Božom pláne. A ak to je v pláne, stane sa, nech sa deje, čo sa deje.
Ja som pocítila obrovskú vďaku, opäť sa ukázalo, ako Boh pracuje podľa svojho plánu, ako poťahuje nitky neviditeľné, jemné, krehké. Máme pocit, že konáme ale v skutočnosti nie. Je to všetko dokonale naplánované a načasované.
Narayani Dasi