Mám v živej pamäti, ako mi Gurudží rozprával príbeh o Ékanáthovi, keď som bol v autobuse počas púte v Maháráštre. Gurudží rozprával, ako svätý Eknáth, keď pracoval ako účtovník, strávil celú noc hľadaním chyby v účtovnej knihe. Keď chybu našiel, bol nadmieru šťastný. Jeho guru, Janardan Svámí, mu povedal, o koľko viac radosti by mal, keby sa dokázal tak veľmi sústrediť na hľadanie chýb vo svojom živote.
Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako môžu byť ťažkosti príležitosťou na otvorenie sa. Lekcie posledného roka ma naučili, že veci, ktoré som považovala za samozrejmé, najmä moje telo, sú v skutočnosti zázraky, ktoré mi On dal.
Moje duchovné meno je Karunavidravad Dasi, ktoré pochádza z Rádhinho mena „om šrí karuna vidravad deha murtimanyai namaha“, čo znamená: „Pozdravujem tú, ktorej telo sa rozplýva súcitom.“ Toto meno je pre mňa každým dňom významnejšie.
Moje myšlienky a úsudky o mojom tele boli pre mňa obrovským zdrojom utrpenia. Čím viac som schopná sa do nich zahĺbiť, tým viac oceňujem, že utrpenie je príležitosťou pozrieť sa hlbšie. Čím viac sa dozvedám o svojom tele, tým viac žasnem nad tým, ako dômyselne bolo navrhnuté, a že tie „najbežnejšie“ činnosti sú „bežné“ len preto, že ich tak vnímam.
„Boh stvoril človeka ako vzácny prostriedok. Je veľmi dôležité, aby ste sa oň starali. Je veľmi dôležité, aby ste sa z neho tešili a boli s ním spokojní, aby ste si ho vážili a uvedomovali si, že je to Boží chrám. Práve v tomto chráme prebýva Boh. Práve v tomto chráme môže Boh umožniť ľudstvu napredovať a realizovať sa. Bez tohto chrámu je to veľmi ťažké.“ – Paramahamsa Vishwananda
Všimla som si, že keď sa snažím niečo urobiť, tak sa vo mne niečo zatvrdzuje. Zvyčajne si prestanem všímať, ako dýcham, a zahĺbim sa do svojej hlavy. Často nebudem jesť, pretože jedenie ma spomaľuje. Byť prítomná, keď jem, znamená cítiť, čo naozaj cítim, a všímať si, na čo myslím. Je ľahšie sa tomu vyhnúť, ale vždy ma to dobehne.
Pokiaľ ste sa nestali abstinentmi, jedlo je univerzálnou potrebou a je takou intímnou a pravidelnou súčasťou nášho života. Jedlo ovplyvňuje naše telo, našu myseľ, náš vzťah k Zemi a naše vzájomné vzťahy. Pre mňa sa stalo pripomienkou Božej bezpodmienečnej lásky, ktorá ma privádza späť k jemnej a otvorenej časti môjho ja, ktorá dokáže spomaliť, všímať si a prijímať.
Keď si uvedomím, že je vo mne niečo, čo sa mi nepáči, cítim rovnaké zatvrdnutie. Som odhodlaná zmeniť sa alebo byť „lepšia“. Rada sa zamýšľam nad tým, že Boh stvoril ľudské bytosti tak, že potrebujú jesť. Nie sme stroje a život nie je niečo, s čím sa dá skoncovať.
„Nemusíte sa nútiť, stačí, keď to budete robiť s láskou. Stačí, keď ju necháte, aby cez vás prenikla.“ – Paramahamsa Vishwananda
Keď cítim vlnu hladu, cítim zraniteľnosť ľudského bytia. Keď začnem jesť, cítim, ako sa moje bunky uvoľňujú. Vyživujú sa. Dochádza k zmäknutiu. Možno sa dokonca roztápa. A možno môžem byť rovnaká, keď si na sebe všimnem niečo, čo chcem zmeniť. Namiesto toho, aby som sa voči tomu zatvrdila a prinútila to odísť, možno sa môžem do toho vžiť a poučiť sa. Rozšíriť. Prijať. Zmeniť sa.
Každý čin sa môže stať novým, keď ho vnímam takto. Veci, ktoré som považovala za samozrejmé: moje telo, môj dych, jedenie, pohľad do očí iného človeka, skutočné počúvanie niekoho, skutočné vnímanie toho, čo sa deje, môžu byť príležitosťou vidieť gurua a Boha.
To, čo ma môže prebudiť vo chvíli, keď si všimnem, že trpím. Môže to byť v tom, čo sa zdá byť „najmenšie“, ale učím sa prestať vnímať veci ako veľké alebo malé.
„Viete, nie je to o tom, že za vami beží majster a hovorí vám, čo máte robiť a čo máte neustále meniť. Nie. Je to určitá sebadisciplína. Ako napríklad praktizovanie svojej sádhany. Guru povedal, aby ste praktizovali sádhanu, takže človek musí praktizovať svoju sádhanu. Človek musí túto disciplínu nasmerovať k sebe samému. Ak vložíte disciplínu smerom k sebe, uvidíte, že všetko bude plynúť veľmi hladko. Ale ak na seba budete vyvíjať tlak, potom to bude ťažké.“
Krása uvažovania o každodenných veciach spočíva v tom, že vidíte, ako sa môžu vybudovať malé návyky. Nemusí ísť o to, aby som sa za jeden deň revolučne zmenila, ale aby som si postupne všímala, kedy sa mi nedarí, a aby som bola čoraz viac prítomná sama so sebou. Všímať si, kedy sa zatvrdzujem alebo nútim, a povedať si: „Hej, včera si to urobila a nefungovalo to. Je tu iný spôsob, ako by si k tomu mohla pristúpiť, možno s väčšou láskou?“
„Takže sa naozaj analyzujte a užívajte si Pánovu prítomnosť za každých okolností. Ako som povedal včera, nepotrebujete vonkajšie znamenia. To, čo vám dal, váš život, je zázrak, samotná zmena vášho života je zázrak, z toho, čím ste boli predtým a čím ste teraz. Naozaj nepotrebujete žiadne iné znamenie. Pozrite sa na svoj život ako taký, aký krásny je váš život, aký úžasný sa stal váš život, akým drahým vás urobil a položte si túto otázku: „Som ten istý človek, ako som bol predtým, alebo som iný človek? Na túto otázku si musíš odpovedať sám.“
Trvá to dlho, ale cítim, že je to exponenciálne. Neustále žasnem nad tým, ako sa učím signály svojho tela a nachádzam nové spôsoby, ako na ne reagovať. Uvedomovať si svoj vzťah k jedlu, k svojmu telu, k druhým a k životnému prostrediu je dar, že všetko vidím akoby po prvý raz.
„Takto, postupne, budete schopní zmeniť seba, zmeniť svoju myseľ, aby sa vám Ja mohlo zjaviť. Nie je to proces trvajúci iba jeden mesiac, ale je to každodenný proces počas celého života. Záleží na vás, či sa zmeníte teraz. Takto jedného dňa, keď budete počuť svoj vnútorný hlas, budete v sebe počuť božské.“ – Paramahamsa Vishwananda
