Gurupúrnimá je pre mňa vždy niečo ako duchovné zemetrasenie. Ten deň, keď sa v chráme zhromaždí toľko ľudí, že aj steny dýchajú spolu s nami, a keď sa spieva 108 bhadžanov, mám pocit, že sa moja duša striedavo rozťahuje a sťahuje ako harmonika. A hoci som profesionálny hudobník, ktorý hrá a trochu spieva celé roky, som zrazu ten najväčší trémista pod slnkom.
Nielen tréma z hrania pred mnoho ľuďmi, ale aj tréma z Jeho prítomnosti. Pamätám si to ako dnes.
Chrám bol preplnený. Každý sedel s úctou, len spev, tóny harmónia a rytmus mridangy sa niesol priestorom ako dych samotného Boha. Už som vedel, že budem musieť niečo zo seba vydať ja, ale predo mnou spievala ešte naša oddaná, a ja som si v duchu opakoval text mojej slovenskej piesne asi trikrát za sekundu. A vtedy sa to stalo – Gurudží sa postavil, opustil ásan a vyšiel z chrámu.
V duchu som si vydýchol: „Chvála Pánu Bohu, teraz sa môžem aspoň trochu uvoľniť!“
Moje ego si práve dalo kávu a myslelo si, že má voľno.
Lenže nie na dlho.
O pár minút neskôr som začal hrať. Slovenská pieseň o láske, o prosbe, aby bol so mnou. Ako sme sa blížili k refrénu „Svámí Vishwananda bóló…“, zrazu som cítil, že niečo sa mení.
Pozriem doľava — a tam On.
Stál medzi dverami, ticho, v úplnej prítomnosti. Jeho pohľad sa dotkol mojich očí a v tom momente sa zastavil čas. Všetko, čo som vedel, sa rozplynulo.
Text? Preč.
Akordy? Kdeže.
Rozum? Odhlásil sa.
Zostal len pohľad.
A v tom pohľade nekonečná láska, ktorá ma roztopila do poslednej bunky. Moje srdce sa premenilo na zvuk, ruky sa pohybovali samé a všetko ostatné prestalo existovať. Bolo to, ako keby celá hudba, ktorú som kedy študoval, hrala zrazu sama seba – bez mňa, skrze mňa.
A vtedy som pochopil, že moja služba nie je o dokonalosti. Nie je o tom, aby som zaspieval len dokonalé tóny. Je o tom, aby som sa stal nástrojom.
Od tej chvíle viem, že jediný dar, ktorý naozaj mám, je ten, ktorý mi On sám vložil do srdca – dar hudby. A jediný spôsob, ako Mu ho môžem vrátiť, je spievať Mu.
Nie pre publikum.
Nie pre potlesk.
Ale ako modlitbu, ktorá sa vracia späť k zdroju.
Odvtedy, vždy keď sa mi roztrasú ruky pred hraním, si poviem: „Ak sa aj rozpadnem, nech sa to aspoň rozpadne v Tvojom mene.“
A zázrak je, že zakaždým, keď zlyhám, práve vtedy prichádza ten najčistejší tón.
Ten, ktorý nepatrí mne.
Ten, ktorý patrí Jemu.
Ten, ktorý sa rodí z lásky.
A v tej chvíli je Gurupúrnimá – každý deň.
Džai Gurudév.
Kamajanakaya Das
Zažite čarovné okamihy, kedy sa hudba stáva modlitbou, v januári v Košiciach: Indický hudobný večer Košice – Bhakti Marga Slovensko