Je to pre mňa záhada, no na svoj prvý daršan si vôbec nespomínam. Pamätám si prvé stretnutie s majstrom, to áno, bolo to v Čechách na satsangu na prelome 2013/2014. Vtedy sme išli pozrieť „toho Svámiho“. Moje kamarátky ma dotiahli, mali s ním už dvojročnú skúsenosť a tešili sa ako malé. Ja som bola obozretná. Celé tie dva roky som pozorovala, či im niekto nevymýva mozog, či sa im nemení pohľad na taký… fanatický, nekritický a čojaviemaký… Jednoducho som tak bola vychovaná, dávaj si dievča pozor, svet je plný falošných ľudí. Chápem sa. Teda tú svoju vtedajšiu verziu. A zároveň sa usmievam a ďakujem Bohu, že som tam napokon prišla.
Moje kamarátky nielenže neboli „vymleté“, ale mali čoraz jasnejšie úsudky, zrazu sa s nimi dalo rozprávať o veciach, ktorým sa len málo ľudí otvorí, pretože idú omnoho viac do hĺbky. A tie rozhovory o bežných veciach alebo o ľudských drámach, vzťahoch, chorobách ma stále viac prestávali napĺňať. Prahla som po niečom, čo som ani nevedela pomenovať. A zrazu sa to začalo otvárať. Najskôr v rozhovoroch s kamarátkami, potom v sledovaní majstrových prednášok na internete a napokon – teraz už poviem, že to bola milosť – v osobnom stretnutí s Paramahamsom Vishwanandom.
„Keď prídete na daršan, nazriem do vašej duše a vidím vaše skutočné Ja. Vidím krásu, ktorú v sebe máte. Prajem si, aby ste tú nádheru uvideli tiež a uvedomili si ju.“
Paramahamsa Vishwananda
Zaparkovali sme a moje auto nešlo zamknúť. Všetci sa smiali, no mne nebolo nič smiešne. Neznáme mesto, noc… nevadí, budem musieť dôverovať, že majster to ošéfuje. Neverila som vlastným ušiam, že som to vyslovila. Tak smiešna nelogická myšlienka.
Čakali sme celkom dlho, všetci vo veľkom napätí, no hudobníci krásne hrali, dalo sa v tej atmosfére stratiť. Opäť, pre mňa absolútne nevysvetliteľný jav, cítila som, že prichádza. Zalialo ma teplo. A nato sa všetci zodvihli zo stoličiek a majster vchádzal. Môj mozog išiel vybuchnúť, pretože vôbec nedokázal spracúvať pocity zvnútra a – teraz už viem – niečo omnoho hlbšie, čo sa prebúdzalo. Mala som si radšej zavrieť oči, vnímala by som pravdivejšie a všetko by šlo hladšie a rýchlejšie. No ale zakážte si použiť zmysly… v tom čase absurdné a nemožné. Takže myseľ sa začala chytať všetkého, čo som videla, počula a začala si to spracúvať po svojom. Skepsa, posudzovanie, hodnotenie… všetko sa valilo napovrch. Priestor na úprimné vnímanie srdcom sa zužoval a zužoval, až ostala už len tenká štrbinka, ktorá musela uniesť celú ťarchu mojich myšlienok.
Satsang sa končil a majster rozdával každému niečo do ruky. Vtedy som pozorovala jeho krásny úsmev v interakcii s ľuďmi, sem tam niekoho chytil za ruku, pohladil, povzbudil a – teraz už viem – robil veci, o ktorých sme nemali ani páru. Srdce sa mi začalo chvieť, bolo jasné, že tam budem stáť aj ja, rovno oproti nemu, na pol metra.
Niečo som už o ňom vedela, ako ho vnímajú jeho žiaci, aké má nekonečné schopnosti, ako vidí všetko minulé, prítomné aj budúce. Preto mi bolo úplne jasné, že ma „uvidí“. Že uvidí to, čo nevideli ani moji rodičia, ani partner či kamaráti… niečo hlboko vo mne, o čom tuším len ja a nemám to s kým zdieľať ani rozvíjať. Napätie vo mne sa zväčšovalo a zväčšovalo až som sa postavila pred neho… a tam to všetko spľaslo ako prasknutý balón… Majster mi neponúkol žiaden krásny úsmev, nieto ešte ruku, aj tú som mala pocit, že len s nevôľou natiahol, aby mi mohol takmer hodiť, čo mal pripravené a jeho pohľad bol všetkým iným, len nie milým. Môj mozog sa rozbil na márne kúsky. Bolo to tak nečakané, že sa vytvorilo jedno veľké prázdno a ja som nebola schopná ničoho, ani odísť… len som si sadla tesne vedľa a na povrch sa drali emócie. Prečo? Prečo? Prečo sa na mňa tak pozrel? Aj ja chcem jeho úsmev. Myseľ nestíhala spracúvať lavínu pocitov, ktoré prerástli do jednej veľkej túžby mať s ním ešte raz osobný pohľad, ale teraz už inak. Zrazu som pochopila, s akým veľkým egom som k nemu prišla a túžila som mu v tom pohľade ponúknuť svoje srdce, seba celú. Toto boli tak bizarné pocity pre moju vtedajšiu myseľ, že úplne rezignovala a nechala ma tam sedieť vo svojej až detskej nádeji naplniť svoju túžbu. Bolo to, akoby niečo hlboko v mojom vnútri vedelo, aké dôležité a veľké je naše stretnutie, ako som ho práve premrhala a ako mám vynaložiť všetko úsilie na to, aby som dostala aspoň záblesk jeho pohľadu. Nebolo na to žiadne vysvetlenie, bolo to silné vedenie zvnútra. Sedela som tam ticho s očami upretými na posledných ľudí, ktorí k nemu prichádzali, až sa napokon zodvihol a kráčal smerom ku mne. Avšak tesne predtým sa otočil a po celý čas sa pozeral na opačnú stranu až kým sa úplne nestratil v chodbách hotela. Vedela som. Trpela som. Túžila som viac a viac. A to už nikdy nemalo prestať…
Moje auto bolo úplne v poriadku. Ja som bola ako vykradnutá. Alebo, lepšie povedané – očista začala. Je to už vyše 11 rokov a ako to teraz píšem, uvedomujem si, že sme sa už vtedy veľmi dobre poznali. Teraz je mi to všetko tak jasné, akoby čas neexistoval. Ale vtedy vyhrávala posudzujúca myseľ. Až kým mi ju nerozbil v jednom „zrkadliacom“ pohľade.
„Ticho, no vrúcne z celého srdca ďakujem.“
S takýmto prvým zážitkom bol už potom z mojej strany každý daršan a každé naše stretnutie nekonečným pokusom o nápravu. Zažila som odvtedy veľa nádherných úsmevov, aj za ruky ma chytil, aj ma pohladil, potľapkal po hlave, prihovoril sa, pýtal sa, odpovedal… zažila som aj prísne pohľady, jasné tvrdé inštrukcie, jedným slovom vyslovené ponaučenie na celý život… prichádzal do snov, viedol ma cez ľudí okolo, učila som sa vnímať jeho prítomnosť v neprítomnosti. Moja cesta životom sa stala cestou s ním. Tak sa to malo diať, tak ma viedla moja duša. Nebolo to u každého, kto k nemu prišiel, ale vždy to malo svoj veľký význam v ich životoch. A tak iba ticho, no vrúcne z celého srdca ďakujem.
Denisa
Stretnite Paramahamsu Vishwanandu osobne 31. mája 2025 v Prahe. Je to možnosť, ako získať vlastný zážitok z daršanu. Viac informácií a registrácia je tu: DARŠAN PRAHA