„Keď sa dostaneme do bodu, že nevieme ako ďalej, musíme prijať, že veci prichádzajú bez úsilia.“ Paramahamsa Vishwananda, satsang 30.4.2024
Všetci máme určité túžby. Väčšie, menšie, materiálne, i duchovné.
Mojou veľkou túžbou bolo niečo od Gurudžího dostať. Ideálne prsteň. Na každej udalosti, kde som bola som chytala kvety, ktoré hádzal. Hádzala som sa do davu. A bola som aj dosť úspešná. Skoro vždy som chytila kvet, aj viac kvetov, aj krásne veľké kvety.
Bolo to aj dosť zábavné. Ale keď Gurudží rozdával alebo hádzal náhrdelníky, prívesky,… tak to som nikdy nechytila. Iba z diaľky som sledovala a túžila dostať niečo.
Na Just Love festivale v Shree Peetha Nilaya som znova túžila a chytala. Veľmi som chcela niečo chytiť. Bola som dosť ďaleko, tak som sa chcela ísť predierať dopredu, zvládla by som to. Ale zavrhla som túto možnosť a zostala na mieste.
Snažila som sa znova a znova, no bez výsledku. Až som prišla do bodu, že to už takto ďalej nejde, nemám šancu. Upokojila som sa, priam stíšila a zostala stáť. Povedala som si, že veď je, jak je, bude, jak bude. Prišla som do bodu malého prijatia situácie. A bolo mi dobre. Už som neriešila, netúžila, nezúrila, nesnažila sa. Len som v pokoji stála.
Gurudží sa chystal hodiť. Stála som. Na poslednú chvíľu som si uvedomila, že aj keď už nič nejdem chytať, naozaj nie, predsa nemôžem len tak stáť – daj mi slamu, padnem na ňu. Tak som si povedala, že aspoň zdvihnem ruky, dám ich hore. Uvedomila som si, že tam musí byť istá možnosť. Ak tam nedám ani tú možnosť, veci sa nemajú ako udiať. Bolo mi jasné, že nechytám, stojím veľmi ďaleko, šanca žiadna. Tak som ich trochu zdvihla. Nič som neočakávala.
Myslím, že aj keď sa odovzdáme, musí tam byť priestor, akási možnosť, aby sa veci mohli prísť, aby sa stali. Byť bdelí, vnímaví a nechať možnosť – otvorené dvere, nech sa veci stanú tak ako sa majú. Nie je to úplná pasivita. Musí to byť s vierou. Musí tam byť aspoň malé zrnko nádeje. Tak nebadané, jemné, v oddanosti a dôvere.
Tak som pozerala na Gurudžího. Bolo mi jasné, že nechytám. Stála som v pokoji. Ale už ako začal hádzať, som si povedala, že naozaj treba dať šancu. Bolo to však v pokoji, až v pokore a v spokojnosti. Zodvihla som len tak ruky. Nechytala som, nesnažila sa. A v tom, čo to? Čo je to za pocit??? Pozriem na ľavú ruku a na prstenníku sa mi hompáľal náramok z korálok, na ktorom visel malý lotos. Vyzeralo to z vrchu ruky ako prsteň. Neuveriteľné. Nádherné. Pocit nevýslovného úžasu a šťastia. Tak toto je to prijatie, toto je to odovzdanie! A dokonca to bolo na prstenníku ako prsteň.
Bolo mi jasné, že som to dostala za odmenu, že som dokázala pustiť, prestala som „tlačiť na pílu“, ozlomkrky sa hádzať a chytať. Iba v pokoji a odovzdanosti som zdvihla ruky, nech sa deje, čo má. Nič som nečakala. Ale možnosť tam bola.
Ako Draupadí, ktorá držala sárí, držala, držala a až keď ho pustila, potom prišla záchrana.
Je to veľká paralela s týmto mojím zážitkom – prežitkom.
Vďaka tejto situácii som prišla k istému uvedomeniu, čo sa odovzdaním myslí. Ako to vyzerá v realite.
Som vďačná. Už len si uvedomovať takéto malé momenty veľkej sily každý deň a konať s odovzdanosťou a prijatím. A nemôžeme byť nikdy nešťastní.
Narayani Dasi